4:19.
Sobota ráno.
Už len deň. A ja znova premýšľam nad tým, čo ma od zajtra čaká.
Predstavte si, že by ste to presne vedeli, no napriek tomu to nebudete môcť nijako významne ovplyvniť. Jedine, že máte vo vačku prichystaných “pár drobných” navyše.
Bije sa vo mne pocit, či som ich predsa len nemala “investovať” a zabezpečiť si tak (možno) vyšší štandard a starostlivosť. Aj “drobné” by sa našli. Aj poznámky typu: “A na iné blbosti míňaš…”
Veď som bola predsa o tom po prvom pôrode presvedčená!
Na druhej strane zas u mňa vládne pocit, že takto to proste fungovať nemá. Nie v štátnych nemocniciach. Lebo človek si zvykne. Zvykne si očakávať a inak pristupovať, keď je viazaný. Nebudeme si klamať, že to tak nie je. Sama seba sa pýtam, prečo to tak vlastne funguje?
Vždy sú možnosti. Môžeme si vyberať. Aj som si vybrala. Tešila sa. Pripravovala. Poctivo. Psychicky aj fyzicky. Spísala si pôrodný plán. A napriek tomu to nebol až taký dobrý výber. Zostal len mega šok, guľka šťastia a sklamanie.
Šok a sklamanie z toho, ako to nakoniec dopadlo, pretože som bola psychicky pripravená na niečo iné. Sklamanie z toho, že aj keď to dopadlo tak, ako to dopadlo, nebolo to podľa mojich predstáv, ale podľa toho, ako je to už roky rokúce nastavené a zaužívané. Ale najväčšie sklamanie vo mne zanechali nepochopiteľné poznámky okolia…
A aj napriek tomu, že mňa nerozhádže len tak hocičo, toto bolo niečo, čo na mne zanechalo rany. A nemám na mysli tie fyzické.
Pritom cisársky rez nie je niečo hrozné, smutné alebo nebodaj zlé. Na to sú tu iné veci. Skôr mám pocit, že ho niektorí stále považujú za akési “zlyhanie”. Pritom si neuvedomujú tú skutočnú podstatu a to je to, že aj vďaka nemu môže prísť na svet nový život.
A to je to podstatné. To ŽIVÉ, malé klbko šťastia.
Áno, na svet sa dá prísť aj krajšie, prirodzenejšie, s krajšími emóciami a zážitkom, ale nie vždy je to možné. A s tým sa treba len zmieriť a prijať to. Nič iné neostáva.
…
Viem, že od zajtra ma to čaká zas.
Večerná psychická príprava a deň pred grande finále. Príprava na pocit bezmocnosti pôrodu mimo mňa. Presne do detailu si ho premietam v hlave, ako by to bolo včera.
Ale aj ten sa dá (našťastie) psychicky prežiť, keď máte okolo seba podporu.
Teraz už neviem, či mám strach z toho, že už viem do čoho idem, či z toho, kto ma bude operovať, či z prípadných komplikácií po pôrode ako pri tom prvom.
Každopádne idem do toho! Aj so strachom. A pôjdem zas, ak bude treba…
Držte mi palce.
Janka
ČÍTAJ ĎALEJ:
20 tipov pre lepší nočný spánok bábätka.
Rodinný wellness pobyt v Grand Hoteli Permon
Mini výlety s bábätkom na západnom Slovensku
