Akcia 20:15

Blíži sa večer. Svetielko na konci tunela. Drahocenný čas, ktorý som si ako nerodič až tak nevážila. Čas, kedy mi reálne začína “deň”. Čas, kedy rozmýšľam, čo idem skôr. Či upratať, vyložiť si nohy alebo rovno spať. Večná dilema. V hlave si už pomaličky začínam premietať, ktorý z dvadsiatich siedmich uspávacích scenárov nás dnes čaká.

S tatkom zahajujeme akciu “20:15”, rozumej vychystané a uspaté deti do 20:15.

Trošku utópia. Viem. Je to niečo podobné, ako keď chcete ísť samy na toaletu, ale zabudli ste, že máte deti.

Ale poďme poporiadku.

Akciu začíname s 2-hodinovým odstupom. Už sme sa naučili, že v detskom časopriestore sa sekundy, hodiny a storočia zlievajú dokopy. Sekunda je synonymom nekonečna, z ktorého zdanlivo niet cesty von a že aj čakanie na Godota je nič v porovnaní s niekedy totálne nezmyselnými žiadosťami a výmyslami vášho dieťaťa. Najlepšie v tú najnevhodnejšiu chvíľu.

“Tato, už napúšťaj vaňu!” kričím polomŕtva z obývačky.

“Už jedu,” odvrkne mi a zbierajúc posledné sily po celom dni začne pomalým tempom “šurgať“ hviezdnu loď (ako zvykneme nazývať vaničku na kolieskach) z vedľajšej izby smerom do kúpeľne.

V momente za ním vyštartuje naša Eliška a trasie sa od radosti ako huspeninka na rozlievanie vody. Moje poriadkumilovné srdce práve prežíva malé peklíčko a odpočítava posledné minúty do Armagedonu.

Jej mladšiu sestru Zoju nakoniec bez najmenších námietok a srdiečkom na správnom mieste okúpem, vymasírujem, dám jej pampersku, nakojím a uspím. Popri tom síce strácam nervy s Eliškou a ocitám sa jednou nohou v blázinci, ale inak pohoda, lahoda.

No a teraz okúpať ten ťažší oriešok.

Po 30-minútovom presviedčaní, že voda je už naozaj studená, že krab s veľrybou sú už tiež okúpaní a aj vodní kamoši sú už veľmi pekne zoradení na vani a pootáčaní tvárou dopredu, že pre zmenu dnes dáme župan namiesto uteráku, akože už je veľa hodín, akože odchádzam a zhasínam, akože príde medveď, že použijeme fén…

Super! Našla som argument, ktorým sa mi ju podarilo dostať z vane von. Nakoniec teda použijeme fén a ja v duchu ďakujem tomu, kto ho vymyslel.

Konečne vychádzame z kúpeľne a presúvame sa do spálne.

“Tato, mlieko!” zahlási a čakajúc na svoj gumidžús skáče po posteli s holým zadkom.

Tato, ktorý už tiež melie z posledného, pohotovo zareaguje: “Tu ho máš.”

Vopchá jej fľašu mlieka do pusy (v prípade, že jej ho nemá z nejakého neznámeho dôvodu vopchať mama, alebo zajko, poprípade barbie, ovečka, alebo môjho otca koňa brat) a mne začína plynúť 2-minútovka, za ktorú musím stihnúť nájsť tú stále-strácajúcu sa fľaštičku Déčka.

Prichádza najťažšia časť. Umývanie zubov, “ej kej ej” rozširovanie si obzorov vlastnej fantázie a hľadanie najlepšieho argumentu, prečo si musí umyť zuby.

“Eli, ešte tu máme žltý zúbok. Tuto ešte vidím čiernu špinku. Počkaj! Aha tu je, tu je!” tváriac sa, že som akože niečo našla…

“Nedávaj mi tú nohu do úst, prosím. Počuješ? Stoj. Nepichaj mi ju do oka. Fuj. Aha, aha, už ti tu vychádza červík z tohto špinavého zubu,” hovorím jej.

Moja tvárová gestikulácia jej naznačuje, že mám asi pravdu a na chvíľu spozornie.

Ale len na chvíľu…

“Musíme ho rýchlo vyčistiť. Nie! Zajko ti ho nebude čistiť. Nie, ani tučniačik…”

Ok, vzdávam sa. Odkladám “pakšamenty” a ukladám ju do postele.

“Zajka bieleho aj hnedého, mama. Ešte veľký zajko. Kde mám tučniaka? Mamáá, daj ešte koníka.”

Donesiem rovno všetko, čo chytím pod ruku.

“Plienky. Mama kde sú plienky? Túto nie! Toto je Zojkina. Daj novú plienku.”

Nadávajúc v duchu prečo, prečo, prečo furt toľko vymýšľa, idem do druhej izby po “novú” plátennú plienku dúfajúc, že wishlist vecí je už na konci.

Omyl.

“Mama cikať. Idem cikať!”

Vyberám ju z postieľky a idem ju dať cikať.

“Nie! Zajkov neberieme. Ani plienky. Ok, tak si zober toho zajaca. Dobre, tak aj plienku si vezmi. Ale už poď! Nieee, nedávaj si celé pyžamo dole…” 

Šľak ma trafí, pomyslím si.

“Chceš aj kakať?” pýtam sa, lebo tuším, čo bude nasledovať, keď ju znovu uložím do postieľky.

“Nie, kako nie”.

“Dobre.”

Vraciame sa naspäť do spálne.
“Mama prikryť. Nie perinkou! Dekou!”

Konečne leží. Nasleduje vymenovanie, kto všetko už spí.

“Áno, už aj mačičky spinkajú. Aj teta suseda. Aj babi, aj dedo. Aj autobus. Všetci už spinkajú.”

“Mama, rozprávku.”

Umieram od únavy a v bruchu mi už od hladu vyhráva celý orchester, no začínam rapotať rozprávku o Čiapočke…

Nakoniec ma príde tato po trištvrte hodine zobudiť, aby som sa išla konečne najesť.

Eli sa, samozrejme, ďalej pekne potichučky hrá s plienkami a zajkami v postieľke.

Pekný večer za nami.

Alebo pred nami?

Tak zase zajtra.

 

ČÍTAJ ĎALEJ:

Strašiak menom sekcia.

20 tipov pre lepší nočný spánok bábätka.

Tipy na detské knižky I.

Rodinný wellness pobyt v Grand Hoteli Permon

Poď ju odgrgnúť.

Mini výlety s bábätkom na západnom Slovensku

Čas s rodinou.

0 0 votes
Article Rating
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments